Teória lásky
9. 5. 2011
Toto je láska ?
To aby som ju nikdy neucítila !
              Láska je zložitý dej, pri ktorom ľudia veľa obetujú , riskujú , strácajú ale aj získavajú, alebo je to hrozné prahnutie za niekým, koho nemôžeme mať?! Túto otázku si neustále kladieme, ale odpoveď zistíme, až keď to prežijeme . A dotyky toho človeka sú neopísateľný pocit . Vtedy sa mi vynára z hlavy iba jediný príbeh . Aké by to bolo . Tvoje dotyky ma prinútia na teba myslieť . Každý tvoj pohľad je ako návrat do ríše snov, ktorá sa rozplynie odtrhnutím zraku od tvojich nádherných hlbokých očí , v ktorých sa stratím už len pri ich jemnom pohybe. Tvoj hlas, pozdrav, ma ohreje alebo prináša pocit chvenia a zimomriavok na tele . Prečo ? Prečo mi to robíš ? Viem, že ťa mať nikdy nebudem a pokúšaš ma všetkými možnými spôsobmi. Si ako vedec, skúšaš a skúmaš moje reakcie na tvoju provokáciu .
              Nezáleží mi, čo si, kde si, záleží mi na tom, či si . Už len pri stretnutí končekov prstov mám pocit, ako by ma v tom momente obliali vedrom ľadovej vody. Všetko je tak zložité a pomotané, že sa to nedá riešiť. Chcem, prajem si aspoň 5 minút slobody bez nikoho, iba ty a ja, aby sme to všetko dali na správne miesto, tam, kam to patrí. Aby sme mali obaja v srdci aj v hlave poriadok. Chcem tak veľa ? Tak potom prečo? Mám na to mnoho otázok, ktoré mi nikdy nebudú vedieť dať odpoveď aj keby som sa roztrhala na márne kúsky. Vyzerala by som ako puzzle a ešte k tomu nadarmo a BEZ TEBA.
              Chcem chvíľu, chcem žiť, ale najviac chcem TEBA! Môj cit k tebe je v istých chvíľach trpký a horký ako nedorastené semienko slnečnicových jadierok, ale aj hriešny a vášnivý ako tá najlahodnejšia čokoláda. Priťahuješ ma a hľadáš pre mňa cestu, kade sa len dá a ťaháš ma aj cez nemožné. Moja láska k tebe už nie je len cit, je to zároveň choroba, na ktorú nevynašli liek. Chcem dostať aspoň šancu všetko to vyriešiť . Si niekto, kto ma dokáže rozveseliť v každej chvíli. Tvoje nežné objatie hoci s iným prefíkaným úmyslom, ako napríklad pomôcť mi zistiť, ako chutí sneh utľapkaný do guľôčky alebo hmat, ktorým ma prinútiš pocítiť sneh s rozopnutou bundou ako sa jemne štverá po holých bedrách a topením sa presúva späť tam, odkiaľ sa nabral. V tom momente sa mi znenazdania (alebo to bol len rýchly reflex) začali prsty jemne kĺzať po tvojom drapľavom kabáte, z ktorého vírila úžasná vôňa, ktorá opantala moje zmysly.
              Sú to skúšky? Veľa chvíľ strávených s tebou sú zážitok na celý život, ktorý bude stále zamknutý na milión zámkov s rôznymi číselnými kódmi, ktoré si nebudem pamätať ani ja. Aspoň nebudem schopná vytriasť ich z hlavy, keď na teba budem chcieť zabudnúť. Ale teraz sa to všetko rozpadá, všetko, na čo som doteraz myslela a to len pre inú . INÚ! A preto ti len jedno túžim povedať. Milujem ťa, a preto ťa musím nechať ísť. Bež, ignoruj ma a buď šťastný, lebo nič na svete by nebolelo viac, ako to, že sa trápiš. Podľa mňa najhorší spôsob, ako si uvedomiť, že človeku niekto chýba je ten, že si sadne vedľa neho a vie, že nikdy nebude s ním. Moje pocity sú zmiešané, ale viem, že po čase to prejde a budem najšťastnejší človek na svete, lebo budem vedieť, že som urobila správnu vec a to tú, že som ťa nechala byť šťastným.
Veronika Hrobáreková 8.A
To aby som ju nikdy neucítila !
              Láska je zložitý dej, pri ktorom ľudia veľa obetujú , riskujú , strácajú ale aj získavajú, alebo je to hrozné prahnutie za niekým, koho nemôžeme mať?! Túto otázku si neustále kladieme, ale odpoveď zistíme, až keď to prežijeme . A dotyky toho človeka sú neopísateľný pocit . Vtedy sa mi vynára z hlavy iba jediný príbeh . Aké by to bolo . Tvoje dotyky ma prinútia na teba myslieť . Každý tvoj pohľad je ako návrat do ríše snov, ktorá sa rozplynie odtrhnutím zraku od tvojich nádherných hlbokých očí , v ktorých sa stratím už len pri ich jemnom pohybe. Tvoj hlas, pozdrav, ma ohreje alebo prináša pocit chvenia a zimomriavok na tele . Prečo ? Prečo mi to robíš ? Viem, že ťa mať nikdy nebudem a pokúšaš ma všetkými možnými spôsobmi. Si ako vedec, skúšaš a skúmaš moje reakcie na tvoju provokáciu .
              Nezáleží mi, čo si, kde si, záleží mi na tom, či si . Už len pri stretnutí končekov prstov mám pocit, ako by ma v tom momente obliali vedrom ľadovej vody. Všetko je tak zložité a pomotané, že sa to nedá riešiť. Chcem, prajem si aspoň 5 minút slobody bez nikoho, iba ty a ja, aby sme to všetko dali na správne miesto, tam, kam to patrí. Aby sme mali obaja v srdci aj v hlave poriadok. Chcem tak veľa ? Tak potom prečo? Mám na to mnoho otázok, ktoré mi nikdy nebudú vedieť dať odpoveď aj keby som sa roztrhala na márne kúsky. Vyzerala by som ako puzzle a ešte k tomu nadarmo a BEZ TEBA.
              Chcem chvíľu, chcem žiť, ale najviac chcem TEBA! Môj cit k tebe je v istých chvíľach trpký a horký ako nedorastené semienko slnečnicových jadierok, ale aj hriešny a vášnivý ako tá najlahodnejšia čokoláda. Priťahuješ ma a hľadáš pre mňa cestu, kade sa len dá a ťaháš ma aj cez nemožné. Moja láska k tebe už nie je len cit, je to zároveň choroba, na ktorú nevynašli liek. Chcem dostať aspoň šancu všetko to vyriešiť . Si niekto, kto ma dokáže rozveseliť v každej chvíli. Tvoje nežné objatie hoci s iným prefíkaným úmyslom, ako napríklad pomôcť mi zistiť, ako chutí sneh utľapkaný do guľôčky alebo hmat, ktorým ma prinútiš pocítiť sneh s rozopnutou bundou ako sa jemne štverá po holých bedrách a topením sa presúva späť tam, odkiaľ sa nabral. V tom momente sa mi znenazdania (alebo to bol len rýchly reflex) začali prsty jemne kĺzať po tvojom drapľavom kabáte, z ktorého vírila úžasná vôňa, ktorá opantala moje zmysly.
              Sú to skúšky? Veľa chvíľ strávených s tebou sú zážitok na celý život, ktorý bude stále zamknutý na milión zámkov s rôznymi číselnými kódmi, ktoré si nebudem pamätať ani ja. Aspoň nebudem schopná vytriasť ich z hlavy, keď na teba budem chcieť zabudnúť. Ale teraz sa to všetko rozpadá, všetko, na čo som doteraz myslela a to len pre inú . INÚ! A preto ti len jedno túžim povedať. Milujem ťa, a preto ťa musím nechať ísť. Bež, ignoruj ma a buď šťastný, lebo nič na svete by nebolelo viac, ako to, že sa trápiš. Podľa mňa najhorší spôsob, ako si uvedomiť, že človeku niekto chýba je ten, že si sadne vedľa neho a vie, že nikdy nebude s ním. Moje pocity sú zmiešané, ale viem, že po čase to prejde a budem najšťastnejší človek na svete, lebo budem vedieť, že som urobila správnu vec a to tú, že som ťa nechala byť šťastným.
Veronika Hrobáreková 8.A